Hruška

I keď vidíme len obyčajné veci, vidíme toho veľa

V tejto dobe je len málo príležitostí spomaliť a popremýšľať o svojom najbližšom okolí, o svojej obci, ale aj krajine, v ktorej sa naša obec nachádza. Každý z nás má vo svojom živote veľa starostí so svojimi problémami a má veľmi málo času na rôzne iné aktivity či už súkromné alebo verejnoprospešné. Čím ďalej tým viac zisťujem, že ľudia už stratili vzťah k svojej okolitej krajine, že jej prestali rozumieť a prestali vnímať, ako to v nej funguje. Ľudia sa vytratili z krajiny a krajina sa vytratila z našich sŕdc, prestali sme žiť v krajine a prinajlepšom ju berieme len ako kulisu našich vlastných životov, vnímame ju len plytko bez tak potrebného hlbšieho precítenia.

Prečo píšem takúto úvahu? Dôvod je jednoduchý. Keď sa človek prestane o krajinu zaujímať, prestane ju aj chrániť a ticho toleruje rôzne aktivity čo krajine škodia, respektíve, si ich ani len neuvedomuje. Jedným z týchto príkladov bola nelegálna skládka odpadu pri jednej celkom obyčajnej hruške. Je to Jediný solitérny strom na viac ako dva kilometre dlhej ceste smerom na priehradu pod Doľanmi. O čo by bola táto cesta príjemnejšia, keby si napríklad cyklisti mohli počas horúcich letných dní oddýchnuť a pokochať sa krajinou, našim domovom. Namiesto toho vám zostal len nepríjemný pocit na duši z toho, že sú medzi nami ľudia, ktorí pozerajú len na seba a nič iné ich nezaujíma. Bohužiaľ, takýchto príkladov je oveľa viac.

Mohol by som si zanadávať, že to tam predsa nenosia Doľančania, že nech si to príde odpratať ten, čo to tam vyhodil, alebo ako je to teraz moderné, na sociálnych a iných sieťach vyrieknuť formulku: bolo by mu treba nohy ruky dolámať ... Mám pocit, že aj tak by mi to úľavu neprinieslo. Namiesto toho sme nelegálnu skládku s mojou rodinou (áno zvládli to aj deti čo chodia ešte len do materskej školy) na druhý deň odpratali, miesto čiastočne vyčistili a hrušku oslobodili od šípu, ktorý ju značne prerastal - len si to predstavte - šípky sa červenajú na úplnom vrchole statnej hrušky. S mojou rodinou sa na toto miesto určite ešte vrátime a pokúsime sa miesto zveľadiť tak, aby sa stalo príjemnou oázou života v smutnej púšti našich polí.

A keď sa bude dariť, možno bude aj lavička .

Budem rád, ak sa k týmto aktivitám pridajú aj ďalší a spoločne môžeme pre našu krajinu urobiť oveľa viac. Nápadov je mnoho.

Matej Polčic

OJ Stop priehrade - Spolok pre krajší život v Doľanoch